Čepce z okolia Trnavy

Zbierkový predmet mesiaca september

Ženy sa vždy chceli páčiť a ani tie, ktoré žili na trnavskom vidieku pred sto a viac rokmi neboli výnimkou. Symbolom vydatých žien bol odpradávna čepiec, preto si na jeho výzdobe dala každá záležať. Medzi najdrahšie patrili čepce vyšívané zlatou niťou s reliéfnym efektom dosahovaným podložením kartónu vysekaného podľa predkreslených vzorov. Kvôli svojej vysokej cene býval takýto čepiec súčasťou obradového odevu bohatej sedliackej nevesty, ktorá ho dostávala ako svadobný dar od krstnej matky prípadne matky. Prvé roky po sobáši ho nosila podložený jednoduchším plátenným čepcom s našitou husto riasenou a naškrobenou paličkovanou čipkou zvanou faldy či kulmy. „Zlatový“ čepiec dopĺňala vyšívaná stuha medzi predničkou a dienkom. Vzadu sa ešte k čepcu upevňovala jedna až dve dlhé biele mašle zdobené výšivkou zlatou niťou, kovovými a sklenými nášivkami.

Okrem honosných čepcov vyšívaných zlatou niťou nosili ženy počas sviatkov jemné tylové čepce s bielou plochou výšivkou kombinovanou s bielou batistovou alebo vaperovou aplikáciou, dierkami a šitými výplňami zvanými gatre. Medzi novšie výšivkové techniky používané na výzdobu čepcov patrila výšivka typu richelieu, ktorú prevzali z mestského prostredia. Vďaka charakteristickým úzkym stĺpikom ju v niektorých obciach v okolí Trnavy hovorovo nazývali „na rezance“.

Aj počas pracovných dní chceli byť mladšie ženy krásne. Na hlavu si preto i vo všedný deň založili biely plátenný čepiec zdobený plochou a dierkovou výšivkou v bielej farebnosti, prípadne v pastelových farbách žltej, béžovej a okrovej. Tie odvážnejšie si čepce vyskúšali zvýrazniť aj žiarivou žltou, oranžovou či bordovou. Občas sa niektoré parádnice dali zlákať širokou paletou farebných odtieňov bavlnených nití z ponuky obchodníkov s galantérnym tovarom. Výsledkom ich túžby po výnimočnosti bol síce pestrofarebný čepiec, no nie každej sa podarilo farby správne zladiť a hotové dielo nemalo vždy očakávaný estetický účinok.
Staršie ženy nosievali čepce jednoduché, bez výšivky, len na okraji ozvláštnené bielou paličkovanou či strojovou čipkou.

Čepiec si vedela zhotoviť a vyšiť každá žena. Výnimkou boli čepce vyšívané zlatou niťou, ktorých výroba bola doménou špecializovaných vyšívačiek. Tie ich zhotovovali na predaj počas jarmokov a trhov, pre priekupníkov, alebo priamo na objednávku pre konkrétnu zákazníčku.

V priebehu 1. polovice 20. storočia, najmä však po skončení 2. svetovej vojny, nastávajú výraznejšie zmeny v spôsobe života vidieckeho obyvateľstva. Vďaka intenzívnemu kontaktu s mestským prostredím mnohé ženy odkladajú tradičný odev. Namiesto čepcov začínajú nosiť už len šatky, prípadne účesy podľa aktuálnej módy.

Čepce zdedené po matkách a babičkách však dodnes uchovávajú v niektorých domácnostiach ako vzácne artefakty. Aktívne ich v súčasnosti nosia pri sviatočných príležitostiach akými sú folklórne a dožinkové slávnosti či oficiálne návštevy vzácnych hostí už iba niektoré ženy.
Aneta Vlčková, etnologička Západoslovenského múzea